Moderná portrétna fotografia
Od svadieb je vždy len kúsok k rodinnému foteniu. Prvý “dôvod”, prečo som minulý týždeň zavítal k tejto veselej rodinke má dva mesiace a volá sa Anetka, druhý “dôvod” je štvorročná Klárka. Keďže vonku bola zima, fotili sme sa len vo vnútri. Je takmer isté, že o pár mesiacov si fotenie zopakujeme niekde prírode, v lete, keď Anetka už bude môcť aj sedieť. Už sa na to veľmi teším.
Jedna z tých svadieb, kedy všetko ide tak ako má, kedy netreba sa ponáhľať, kedy je dosť času – aj chute – na fotenie. Krásny deň.
…a žiadalo by sa ešte doplniť Enzo. A staručká škodovka, ktorá svadobný deň najprv trochu skomplikovala, ale potom aj mimoriadne skrášlila. A zelená machová stena na Brezine. A kusisko romantiky v hradnej Bašte. A krásne podvečerné svetlo na trenčianskom Ostrove.
Toto bola pre mňa trochu špeciálna svadba, na ktorú som sa dlho tešil. Príčin je viac, z hľadiska svadobných fotografií sú to tieto tri:
Prvá príčina: Poznanie. Evku a Jarka som poznal už nejaký ten rok predtým, ako sa rozhodli zobrať. Toto poznanie (hoci nemusí byť až takéto dlhoročné – väčšinou vytvára uvoľnenú atmoféru pri fotení od úplného začiatku, a to je to, čo je na fotkách to pravé orechové – koniec zátvorky ) bolo, že Evka a Jarko sú skvelí ľudia, čo sú za každú srandu, vedia sa smiať (a radi sa aj smejú), a hrooozne sa ľúbia. Už len toto by stačilo, aby som sa tešil, lebo je to skvelý základ k foteniu. No ale spomínal som tri príčiny.
Druhá: Svetlo. Čas fotenia portrétiek, pre ktorý sa rozhodli – podvečer, krátko po začiatku svadobnej zábavy je ideálny čas. Totiž, podvečerné svetlo je to úplne najkrajšie na svete. Ale úplne. Bez debaty. Dôkaz je zaznamenaný nižšie.
Tretia príčina: Spoločné skupinkové fotky. Fúha, poviete si, tak tešiť sa na skupinkové fotky musí byť už diagnóza…väčšinou je toto fotenie len povinná jazda okorenená akurát hundraním svadobčanov, že dlho trvá, že sa im nechce, že sú nefotogenickí, hundraním fotografa že ľudia stále žmurkajú, že veľkí strýcovia su vpredu a drobné tetičky vzadu nevidno a pod…tak ale tu sa nič také nedialo. Šikulka Evka pripravila drobné rekvizitky, ktoré toto fotenie premenily na nefalšovanú zábavu. Paráda. Toto by som chcel na každej svadbe.
Možno si už nikto nespomenie /a práve preto sú fotky skvelá vec, že nám všetko krásne krásne pripomenú/, ale druhá októbrová sobota bola prekvapivo sychravá. Nič zvláštne, poviete si, veď október už taký býva…ale tento rok bol veľmi príjemný – svadbu týždeň predtým som fotil ešte naľahko /uvidíte neskôr/. No a zrovna sobotu /alebo to bolo už v piatok? neviem, piatok som svadbu nefotil /sa to počasie pokazilo. Nič sa ale v takomto prípade nedá robiť, treba mať záložný plán najmä na portrétne fotenie, a tiež záložnú košelu a topánky a… S Luckou a Alešom sa to všetko krásne podarilo. Mali sme kus šťastia /praje pripaveným, však?/, pretože na tú cca. hodinku čo sme sa fotili vonku nepršalo. Vybehli sme pod hrad v Trenčíne, uličkami sme zbehli dolu a ako sme sa blížili k podchodu na Palackého, začalo pršať.
Malá /svetelná/ rozcvička nikdy nezaškodí.
Februárové piatky zvyčajne nebývajú “preplnené” svadbami. Tento rok sa však konala jedna, na ktorej som sa čiastočne osobne – a veľmi rád – zúčastnil – aspoň teda na jej začiatku. Verím, že pokračovanie tiež stálo za to – najmä tá párty časť – tam som sa ale už nedostal – ponúkam teda aspoň pár obrázkov z úvodu. Osoby a obsadenie – Lucia – kamoška a bývala kolegyňa z Trenčianskych novín, a Adam – jej vyvolený.
Fotili sme najprv v ich spoločnom byte, potom v trenčianskom parku – pri autobusovej stanici – keďže pršalo – tak v krytom altánku – s tandemovým bicyklom, a potom v starom – polorozpadnutom byte v centre Trenčína s peknou pavlačou.
Dlho bolo losovi, cez zimu nechodieval často von, tak sme ho dnes zobrali trochu vyvetrať. Náramne sa mu to páčilo.
